Anton Jánoš
Moje malé PLUTO
Začal som písať hneď ako Dominik Hrbatý zvíťazil na chorvátskym matadorom Ljubičičom. Plný dojmov a nervozity som skončil najprv pri pere.
Začal som písať hneď ako Dominik Hrbatý zvíťazil na chorvátskym matadorom Ljubičičom. Plný dojmov a nervozity som skončil najprv pri pere.
Ako som sľúbil pokračujem v písaní, v ktorom sa snažím pripomínať dobu nie tak dávnu, dobu tisícov zničených životov, dobu krutosti, dobu, ktorá ničila právo na slobodný život. Ak si chcete prečítať tento príspevok, bolo by dobré skúsiť aj predchádzajúce dva,sú to časti z mojej práce o komunizne.
Takže ešte raz by som chcel sem vložiť môj predchádzajúci príspevok,keďže som s ním mal menšie problémy, myslím že si to zaslúži a zaslúžia si to aj tí čo čítali jeho druhú časť a nedostali sa k prvej. Žijeme v dobe, v ktorej keď sa niečo stane, tak o nejaký čas sa nato zabudne. Je hrozné keď sa každý deň dozvedám, kde a na akom stupni samosprávy sa mrhajú naše peniaze, keď ústavný činiteľ riadi auto opitý, keď mediálny magnát nahráva svojich kolegov, keď parlamentná strana tvrdí, že žijeme v nehumánnom systéme a tento systém chce odstrániť. Ale čo je ešte horšie, že každý o nejaký čas na toto všetko postupne zabúda, žije si len ten svoj svet, bez občianskej spoločnosti. Títo ľudia si zaslúžia naše opovrhnutie, či už keď ich stretneme na ulici alebo vidíme v TV. Samozrejme ak svoj správanie ľutujú, je niekedy potrebné prehodnotiť svoj postoj k nim. Tu je sľubovaná prvá časť.
Žijeme v dobe, v ktorej keď sa niečo stane, o deň dva si už nikto na nič nespomenie. Je to chyba? Podľa situácie. Ale sú veci, ktoré si treba pripomínať stále. A to hlavne ľuďom, ktorí už zabudli čo sa dialo pred 89´.
Dnes 29. apríla uplynulo presne 9 rokov od smrti človeka. Tým človekom bol Róbert Remiáš..